Cirkevný pohreb
Dňom smrti sa kresťan pripodobní Kristovi a znovuzrodí sa pre večný život. Smrť a rozlúčka zo zosnulým sú v prirodzenom poriadku bolestné chvíle, ale ako veriaci s nádejou hľadíme do večnosti. Veď Ježiš povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11, 25 - 26)
Smrť je tranzitus – prechod do večnosti. Cirkev sprevádza kresťanským pohrebom svoje dieťa „do Otcových rúk“ a vyprosuje mu Božie milosrdenstvo a s nádejou na vzkriesenie ho ukladá do zeme.
Na vybavenie cirkevného pohrebu je treba sa obrátiť na kňaza vo farnosti (prípadne na kňaza, ktorého poznáte). Rád s vami preberie všetky záležitosti týkajúce sa pohrebu. Je praktickejšie obrátiť sa na kňaza priamo ako prostredníctvom pohrebnej služby.
Každý z nás sa v živote ocitne v situácii, ktorá prináša smútok a veľmi ťažko sa prekonáva. Úmrtie niekoho blízkeho znamená okrem žiaľu aj množstvo rôznych starostí a snahu o najdôstojnejšiu poslednú rozlúčku.
V prípade, že sa rozhodnete pre zabezpečenie pohrebu pohrebnou službou, ušetrí vám to veľa starostí v tomto ťažkom období. Pohrebné služby zabezpečia všetko potrebné súvisiace s pietnym aktom.
§ Bezodkladne kontaktovať pohotovosť (tel. číslo 112) a oznámiť úmrtie.
§ Po dvoch hodinách od úmrtia vykoná lekár prehliadku zosnulého a vystaví List o prehliadke mŕtveho.
§ Kontaktovať pohrebnú službu ohľadom prevozu zosnulého z domu do chladiaceho zariadenia.
§ Ďalší postup bude dohodnutý individuálne medzi pozostalými a pohrebnou službou.
Úmrtie v nemocnici, resp. v domove dôchodcov
§ Pracovník zariadenia - oznámenie úmrtia a poskytnutie informácií potrebných k prevozu zosnulého.
§ Kontaktovanie pohrebnej služby pozostalými.
§ Zabezpečenie prevozu zosnulého do chladiaceho zariadenia.
§ Ďalší postup bude dohodnutý individuálne medzi pozostalými a pohrebnou službou.
§ Bezodkladne kontaktovať pohotovosť a políciu (jednotné tel. číslo 112) a oznámiť úmrtie.
§ Lekár alebo policajt po vyhodnotení situácie kontaktujú zmluvnú pohrebnú službu, ktorá na ich náklady prevezie zosnulého na patológiu.
§ Ak je to potrebné, polícia alebo lekár oznámia pozostalým úmrtie.
§ Následne pozostalí kontaktujú pohrebnú službu.
§ Ďalší postup bude dohodnutý individuálne medzi pozostalými a pohrebnou službou.
§ Oznámenie úmrtia zodpovedným úradom a poskytnutie informácií potrebných k prevozu zosnulého.
§ Kontaktovanie pohrebnej služby pozostalými.
§ Ďalší postup bude dohodnutý individuálne medzi pozostalými a pohrebnou službou.
(zdroje: http://www.silencia.sk/pohrebniacutectvo.html, http://dechtice.fara.sk/node/61,
http://www.pohrebnictvo.eu/v-pripade-umrtia.html)
Cirkevný pohreb
§ vykonanie cirkevného obradu je potrebné požiadať na Farskom úrade,
§ Farskému úradu je potrebné predložiť List o prehliadke mŕtveho, vystavený obhliadajúcim lekárom a potvrdený matričným úradom.
Katechizmus katolíckej Cirkvi
1686 Pohrebné obrady (Ordo exsequiarum) rímskej liturgie predkladajú tri druhy slávenia pohrebu zodpovedajúce trom miestam, na ktorých sa pohreb koná (dom, kostol, cintorín), a dôležitosti, akú mu pripisuje rodina, miestne zvyky, kultúra a ľudová nábožnosť. Konečne, priebeh pohrebných obradov je spoločný všetkým liturgickým tradíciám. Obsahuje štyri základné časti:
· Privítanie spoločenstvá.
· Liturgia slová.
· Eucharistická obeta.
· Posledné rozlúčenie.
Kódex kánonického práva
CIRKEVNÉ POHREBNÉ OBRADY
Kán. 1176 - § 1. Zomrelým veriacim treba podľa normy práva poskytnúť cirkevné pohrebné obrady.
§ 2. Cirkevné pohrebné obrady, ktorými Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám a súčasne živým prináša útechu nádeje, treba sláviť podľa normy liturgických zákonov.
§ 3. Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu.
I. kapitola
SLÁVENIE POHREBNÝCH OBRADOV
Kán. 1177 - § 1. Pohrebné obrady za každého zomrelého veriaceho sa spravidla musia sláviť v kostole vlastnej farnosti.
§ 2. Každý veriaci alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pohrebné obrady zomrelého veriaceho, smú si však zvoliť na pohreb iný kostol so súhlasom toho, kto ho spravuje, a po upovedomení vlastného farára zomrelého.
§ 3. Ak smrť nastala mimo vlastnej farnosti a mŕtve telo nebolo do nej prenesené ani nijaký kostol nebol zákonne zvolený na pohreb, pohrebné obrady sa majú sláviť v kostole farnosti, kde smrť nastala, ak partikulárnym právom nebol určený iný.
Kán. 1178 - Pohrebné obrady diecézneho biskupa sa majú sláviť vo vlastnom katedrálnom kostole, ak sám si nezvolil iný kostol.
Kán. 1179 - Pohrebné obrady rehoľníkov alebo členov spoločnosti apoštolského života má všeobecne sláviť vo vlastnom kostole alebo v kaplnke predstavený, ak inštitút alebo spoločnosť sú klerické, ináč duchovný správca.
Kán. 1180 - § 1. Ak má farnosť vlastný cintorín, zomrelých veriacich treba pochovávať v ňom, ak si sám zomrelý alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pochovanie zomrelého, zákonne nezvolili iný cintorín.
§ 2. Všetkým je však dovolené, ak im to právo nezakazuje, zvoliť si cintorín na pochovanie.
Kán. 1181 - Čo sa týka milodarov pri príležitosti pohrebov, majú sa zachovať predpisy kán. 1264,(Kán. 1264 - Ak právo neurčuje niečo iné, úlohou zhromaždenia biskupov provincie je:
1. určiť poplatky za úkony výkonnej moci, udeľujúcej nejakú milosť, alebo poplatky za vykonanie reskriptov Apoštolskej stolice, ktoré má schváliť sama Apoštolská stolica;
2. určiť milodary z príležitosti vysluhovania sviatostí a svätenín.),
treba však dbať, aby sa pri pohrebných obradoch neuprednostňovali osoby a ani chudobní neboli zbavovaní náležitých pohrebných obradov.
Kán. 1182 - Po skončení pohrebu sa má vykonať zápis do knihy zomrelých podľa normy partikulárneho práva.
II. kapitola
PRIZNANIE A ODOPRETIE CIRKEVNÝCH POHREBNÝCH OBRADOV
Kán. 1183 - § 1. Keď ide o pohrebné obrady, katechumenov treba pripočítať k veriacim.
§ 2. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa malým deťom, ktoré rodičia mienili dať pokrstiť, avšak ktoré zomreli pred krstom, poskytli cirkevné pohrebné obrady.
§ 3. Pokrsteným, ktorí sú členmi niektorej nekatolíckej cirkvi alebo nekatolíckeho ekleziálneho spoločenstva, môžu sa podľa rozumného úsudku miestneho ordinára udeliť cirkevné pohrebné obrady, ak nie je zrejmá ich opačná vôľa a len keď vlastný vysluhujúci nemôže byť prítomný.
Kán. 1184 - § 1. Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť:
1. všeobecne známym apostatom, heretikom a schizmatikom;
2. tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere;
3. iným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno priznať cirkevné pohrebné obrady bez verejného pohoršenia veriacich.
§ 2. Ak sa vyskytne nejaká pochybnosť, treba sa poradiť s miestnym ordinárom a držať sa jeho úsudku.
Kán. 1185 - Komu boli odopreté cirkevné pohrebné obrady, treba mu odoprieť aj akúkoľvek pohrebnú omšu.
Časť inštrukcii prevzatých z „Teologicko-Pastorálneho úvodu k pohrebným obradom“ uvedenej v Pohrebných obradoch (ORDO EXSEQUIARUM)
Typická forma pohrebu
4. Aby sa, pokiaľ možno, vzali do úvahy podmienky všetkých krajov, uvádza sa v Pohrebných obradoch trojaký spôsob pohrebu dospelých:
a) prvý spôsob počíta s obradmi na troch miestach: v dome zomrelého, na mieste slávenia liturgie slova a na cintoríne;
b) druhý spôsob predpokladá obrady na dvoch miestach, teda v pohrebnej sieni na cintoríne a pri hrobe;
c) tretí spôsob má obrady iba na jednom mieste, napr. v dome zomrelého alebo len nad hrobom.
7. Druhý typ počíta s dvomi zastaveniami, jedným na mieste slávenia liturgie slova a druhým pri hrobe. Ak sa omša neslávi priamo počas pohrebného obradu - s čím tento obrad nepočíta - má sa sláviť buď pred pohrebom alebo po ňom.
Pohreb spálením
14. Aj tí, čo si zvolili pohreb spálením (kremáciu), môžu mať kresťanské pohrebné obrady, ak nie je zrejmé, že sa tak sami rozhodli z dôvodov odporujúcich kresťanskému životu. O pohrebe spálením platia ustanovenia inštrukcie Posvätnej kongregácie svätého Ofícia zo dňa 8. mája 1963 „De cadaverum crematione“, č. 2 - 3 (porov. AAS 56, 1964, s. 822 - 823 ). (Porov. KKP, kán. 1184, § 1, ods. 2.)
Pohrebné obrady nech sa konajú podľa typu, aký je v tej krajine zvyčajný, ale tak, aby bolo zjavné, že Cirkev dáva prednosť pochovaniu do zeme, pretože aj sám Pán chcel byť pochovaný. Pritom treba dbať, aby sa nevyvolalo pohoršenie alebo údiv veriacich.
Pri pohrebe spálením možno obrady, ktoré sa ináč konajú v kaplnke a pri hrobe, vykonať aj v obradnej sieni krematória. Treba však rozumne predísť prípadnému nebezpečenstvu pohoršenia a náboženského indiferentizmu.
Nerobiť rozdiely
20. Pri pohrebe nie je dovolené robiť rozdiely v obradoch alebo vo vonkajšom usporiadaní vzhľadom na súkromné osoby alebo ich postavenie, okrem rozdielov vyplývajúcich z liturgickej služby a sviatostí svätenia a okrem pôct, ktoré podľa liturgických pravidiel prináležia verejným predstaviteľom (Porov. Druhý vatikánsky koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum concilium, č.32, KKP, kán. 1181).
Časť inštrukcii prevzatých z „Liturgicko-Duchovnej inštrukcie Konferencie biskupov Slovenska o pohrebe a modlitbách za zomrelých“ uvedenej v Pohrebných obradoch (ORDO EXSEQUIARUM).
4. Kňaz by mal zistiť, či rodina nepotrebuje materiálnu pomoc. Niekedy sa počas dlhej choroby minú všetky úspory a rodina má problémy s pokrytím výdavkov na pohreb. V takomto prípade by mala byť ohľaduplne poskytnutá pomoc.
5. Je neprípustné žiadať vysoké poplatky na podporu farnosti alebo určovať priebeh obradov na základe výšky milodaru. Farnosť má právo na milodary zo strany veriacich, ale výška týchto milodarov by mala závisieť od nich.
Pohreb samovrahov
12. Podľa všeobecného názoru psychiatrov samovrahovia nie sú celkom zodpovední za svoj čin. Preto sa im neodoberá právo na katolícky pohreb, ak počas svojho života preukazovali oddanosť viere a Cirkvi. Účastníkom takého pohrebu by sa mala táto situácia vysvetliť. Ak sa objaví vážna pochybnosť, treba sa obrátiť na ordinára a držať sa jeho úsudku. Samovraha, ktorý pred siahnutím na vlastný život pohoršoval ostatných, treba považovať za zjavného hriešnika.
Pohreb zjavných hriešnikov
13. Dekrét Kongregácie pre náuku viery z 20. septembra 1973 povoľuje katolícky pohreb zjavných hriešnikov, ktorí pred smrťou nejakým spôsobom prejavili známky pokánia. (AAS 65[1973] s. 500 a KKP 1184). Ku skutkom kajúcnosti, ktoré oprávňujú kresťanský pohreb - a ktorých existenciu potvrdzujú vierohodní svedkovia - patria: prosba o kňaza (aj keď nestihol prísť), vzbudenie vonkajšieho prejavu ľútosti, napríklad bitie sa do pŕs, pobozkanie kríža, odprosenie za dané pohoršenie a pod. Verejné pohoršenie sa vylúči tým, že sa veriaci informujú o prejavených skutkoch kajúcnosti. Ak sa objaví vážna pochybnosť, treba sa poradiť s ordinárom a držať sa jeho úsudku.
Odslúženie svätej omše za zomrelých kresťanov nekatolíkov
14. Dekrét Kongregácie pre náuku viery zo dňa 11. júna 1976 povoľuje odslúženie omše za účasti ľudu za zomrelého kresťana, ktorý patril do spoločenstva veriacich odlúčených od Cirkvi, ak rodina alebo priatelia zomrelého prosia o odslúženie svätej omše z náboženských pohnútok a podľa ordinára neexistuje nebezpečenstvo pohoršenia veriacich. V eucharistickej modlitbe nie je dovolené spomenúť meno zomrelého, pretože nebol v úzkom spojení s Katolíckou cirkvou (Notitix S. Congreg. pro Sacram. et Cultu Divino, 12[1976] p. 364 - 365).