Sviatosť kňazstva a zasvätený život
Pán Ježiš hneď na začiatku „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať.“ (Mk 3, 13) Takto boli apoštoli zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie. (Ad gentes)
Ak niekto má živý záujem o kňazstvo alebo zasvätený život a cíti v sebe povolanie k tomuto spôsobu života, musí prejsť istým formačným procesom. Celá formácia má za úlohu formovať osobnosť pre dozrievanie povolania až k rozhodujúcemu kroku zasvätenia života Bohu. V prípade záujmu alebo neistoty ohľadom vlastného povolania kontaktujte duchovného otca.
Ženatý kandidát na trvalý diakonát sa k diakonátu pripustí aspoň po zavŕšení tridsiateho piateho roku života a so súhlasom manželky.
Internetová adresa Kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košiciach:
Ako sa dá spoznať, že Boh niekoho volá ku kňazstvu, k rehoľnému, k zasvätenému životu?
V prvom rade je dôležité vedieť, že povolanie je tajomstvo. Nie je možné určiť absolútne znaky na rozpoznávanie povolania. Boh rešpektuje našu slobodnú vôľu, ktorú sme od neho dostali. Jeho túžbou je, aby sme využili naše schopnosti a spoznali jeho volanie v našom živote.
Prvý znak: Primeraná túžba
Túžba je dôležitým znakom povolania. Pocítiť túžbu po niektorom povolaní môže byť prejavom Božieho volania.
Druhý znak: Správna motivácia
Človek by mal pri výbere povolania a rozhodovaní sa preň hľadať správne dôvody. Motivácie každého duchovného povolania by mali mať svoj základ vo viere.
Tretí znak: Potrebná schopnosť
Nie všetci, ktorí majú potrebnú túžbu a správnu motiváciu, majú aj potrebnú schopnosť pre duchovné povolanie. Kto chce vstúpiť do takéhoto spoločenstva, mal by byť flexibilným pre život v komunite ľudí rozličných pováh. Mal by mať schopnosť rozvíjať sa, rásť duchovne a akademicky. Mal by mať schopnosti potrebné pre život charizmy spoločenstva, pre ktoré sa rozhodol.
(zdroj: http://www.verbisti.sk/web/znaky-povolania, www.aug.sk)
2. Katechizmus katolíckej Cirkvi
1591 Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá „spoločné kňazstvo veriacich“. Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní; je to účasť služby udelenej sviatosťou posvätného stavu, ktorej úlohou je slúžiť v mene a v osobe Krista Hlavy v spoločenstve.
1592 Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním (munus docendi), Božím kultom (munus liturgicum) a pastorálnou správou (munus regendi).
1593 Už od začiatku sa vysvätená služba udeľovala a vykonávala v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov. Služby udelené vysviackou sú pre organickú štruktúru Cirkvi nenahraditeľné: bez biskupa, kňazov a diakonov nemožno hovoriť o Cirkvi.
1594 Biskup dostáva plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorá ho začleňuje do biskupského kolégia a robí ho viditeľnou hlavou partikulárnej cirkvi, ktorá mu je zverená. Biskupi ako nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia majú účasť na apoštolskej zodpovednosti za celú Cirkev a na poslaní celej Cirkvi pod autoritou rímskeho pápeža, nástupcu svätého Petra.
1595 Kňazi sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh. Sú povolaní, aby boli starostlivými spolupracovníkmi biskupov; vytvárajú okolo svojho biskupa presbytérium, ktoré spolu s ním nesie zodpovednosť za partikulárnu cirkev. Od biskupa dostávajú na starosť určité farské spoločenstvo alebo určitú ekleziálnu službu.
1596 Diakoni sú služobníci vysvätení pre služobné úlohy v Cirkvi. Nedostávajú služobné kňazstvo, ale vysviacka im udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy majú plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa.
1597 Sviatosť posvätného stavu sa udeľuje vkladaním rúk a po ňom nasledujúcou slávnostnou konsekračnou modlitbou, ktorou sa pre svätenca vyprosujú od Boha milosti Ducha Svätého potrebné na jeho službu. Vysviacka vtláča nezmazateľný sviatostný znak (charakter).
1598 Cirkev udeľuje sviatosť posvätného stavu iba pokrsteným mužom, ktorých schopnosti potrebné na vykonávanie posvätnej služby boli náležite uznané. Zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu, patrí cirkevnej vrchnosti.
1599 v Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyterát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľudom.
1600 Udeľovať sviatosť posvätného stavu v jeho troch stupňoch patrí biskupom.
3. Kódex kánnického práva
Kán. 1008 - Sviatosťou posvätného rádu sa z božského ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sa označujú, ustanovujú za posvätných služobníkov, ktorí sú vysviacaní a určení, aby primerane svojmu stupňu, plniac v osobe Krista Hlavy učiacu, posväcujúcu riadiacu úlohu, pásli Boží ľud.
Kán. 1009 - § 1. Posvätnými rádmi sú episkopát, presbyterát a diakonát.
§ 2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.